Eirete (mombe'upy)
|
Miel silvestre (leyenda)
|
| Mombe'uha: Lino Trinidad Sanabria |
Narrador: Lino Trinidad Sanabria |
| |
|
| Peteĩ mburuvicha ñande
ypykue hérava "Tavere", oikómi va'ekue pe amo ysyry Ypane
jerére. Oñeme'ẽ chupe jopóirõ peteĩ jevy hembiguairã
mitakuña iporãitereíva, oñemonde porã ha oñemonde kuaáva tapiaite. |
Un cacique guaraní llamado "Taveré"
vivía por los alrededores del río Ypané. En cierta ocasión, se le había
obsequiado para servidora una hermosa y joven indiecita, vestida pulcramente
siempre con los mejores adornos.
|
| Omondérõ typói morotĩ hyjuipóva ha ojetu'úva iku'áre, omoporãitevéva
hete, térã omosaingóramo ijajúrare mbo'y overapáva urugua pirégui
ijapopyre, ha iñakã ombojegua jukýramo akãngora guyra raguégui
ijapopyrévape, ndaiporivoi kuimba'e omaña are va'erã hese ipy'a
tytyi'ỹre. |
Si vestía typói [1]
blanco y vaporoso que le ceñía la cintura, que mostraba su esbelto cuerpo,
o si adornaba su cuello con collares de aves, no había hombre capaz de
resistirle y permanecer impasible frente a ella. |
| Héra pe mitãkuña
"Eihiri". Tavere oñepyrũ hakate'ỹ ha oñangareko porã
hese. Ome'ẽ chupe oipotáva, ombojerovia peteĩrãre. Ojapo chupe
hogarã peteĩ samu'ũ poguasu kuápe, ndoipotáigui yvytúnte
jepeve ohavi'u pe hete kyrỹi porãite asy. Tavere niko itujáma ha
ovy'aitereivoi oguerekóre peteĩ tembiguái imitã ha iporãitereíva,
ha he'imavoi ipy'ápe omendataha hese. |
"Eihirí" era el nombre de esta doncella. Pronto
Taveré empezó a cuidarla como un preciado tesoro. En todo cedía ante la
menor exigencia de la joven. Le construyó una habitación en el tronco de
un ventrudo palo borracho, porque Taveré ya no quería que ni siquiera el
viento acariciara su bella y tierna forma de mujer. Él, ya avanzado en
edad, se sentía orgulloso de tener como servidora a una mujer joven y
hermosa, y así empezó a elaborar la idea de casarse con ella. |
| Ndoikuaaiguirei mba'éichapa
oguerohorýta pe mitãkuñame, peteĩ
pyharépe ojapouka atyguasu vy'arã, ha upépe
oguenohẽ Eihirípe ohechauka haĝua maymávape, ha omombe'úmavoi
katu pya'ete omendataha hese. |
Ya no sabiendo cómo agasajar a la joven, una noche mandó
organizar una gran fiesta popular, ahí la presentó para que toda la tribu
la conociera y, acto seguido, anunció su próximo casamiento con ella. |
| Heta gualambáu púpe upe pyharépe
Eihiri ojeroky tatarendy rovái, ha upérõ ojuecha ypy "Overa"
ndive. Overa hína peteĩ karia'y mbarete, jeroviaha, ikatupyrýva
ñorairõhápe. Upe jave, oñemonde porã,
oguereko umi pyapykyja omimbipáva ijyváre ohechauka haĝua imitã
ha imbareteha. |
Al son del gualambáu
[2],
Eihirí bailó esa noche como nunca a la luz de las hogueras. Ahí se conoció con
"Overá", un joven y apuesto guerrero que quedó prendado de la
hermosura de Eihirí. Overá, muy bien vestido, con brillantes, se dio
cuenta de lo que estaba ocurriendo con la joven. |
| Eihiri, ojerokykuévo, hesaho hese ha
opukavymi chupe. Opa rire pe aty, Overa oñepyrúma iñakãku'e hese. Upe
pyharépe iko'ẽ ko karia'y ikatu'ỹre oke michĩmínte jepe;
omonguerasy chupe pyhare pukukue aja mborayhu ñarõ oñepyrũva
ojaitypo iñe'ãme. |
Ella le sonrió furtivamente al pasar. Overá pasó la noche
en vela,
no pudo conciliar el sueño porque el amor empezó a aturdir su corazón. |
| Upe jave ou marandu he'íva oikoha
ñorairõ guasu ha ohopámante vae'erã ñorarõhápe.
Overa tenondete voi oho Tavere ykére, ha katu pe tape rupi, imandu'a jeývo
Eihiríre, ochechakuaa ndaikatumo'ãiha voínte
oikove hese'ỹ. Ojaho'i chupe umi angata ñarõ ñandekupyliapáva
rehegua ha oñembopy'apeteĩ upémarõ ojevy haĝua. |
Sobrevino la guerra y debían ir todos a pelear. Overá, al
lado de Taveré, encabezó el contigente guerrero, pero no podía olvidar un
solo instante el bello y juvenil rostro de Eihirí, empezó a sentir una
nostalgia y un incontenible deseo de ver y estar con ella. Decidió volver y
aprovechar que Eihirí estuviera sola. |
| He'i ha ogueroviauka huvicha ha iñirũnguérape
oisu'uha chupe peteĩ mboichini ha ojevýmante va'erãha
oñepohãno haĝua, térã
opytámante va'erãha upe ka'aguýre
ojeporekávo ipohãĝuáre. Oñembohasyete ha opyta oguapyjeko peteĩ
yvyra rakã guasu guýpe. |
En mitad de camino, detuvo su marcha diciendo que le había
picado una serpiente de cascabel. Así lo hizo creer a Taveré y a sus
compañeros, y quedó recostado bajo la sombra de un frondoso árbol. |
| Upépe ha'eño are porã
ojepy'amongeta ha oho mombyry porãmarõ iñirũ
nguéra, oipykúi hapekue... ojevy. Oho Eihiri rekávo samu'ũ guasu
kuápe. Natekotevẽi voi ñamombe'u mba'éichaitépa ojoguerohory
hikuái, Eirihi ha Overa, upe árape ha'ekuéra añomi mokõi. |
El amor pudo más que la razón y cuando sus compañeros
estuvieron alejados del lugar, Overá emprendió el retorno. Llegó al tekoha
[3]
y fue directo al corpulento árbol. Ya sobran las
palabras para imaginarse cómo fue el encuentro y qué ocurrió después. |
| Ka'aguy gotyo katu Tavere oñepyrũ
ojepy'amongeta avei imandu'ávo Eihiríre ha ipy'a tarovaitereímarõ, ojevy
avei. Mbeguekatúpe omoinge iñakãme ha'e voi,
ikatuha Overa ombotavy ra'e chupe. |
Mientras tanto, en la marcha hacia el encuentro con el
enemigo, Taveré empezó a pensar que lo de Overá, la picadura de la
víbora, podía ser una simple treta del joven guerrero para volver y
encontrarse con Eirihí. Poco a poco fue convenciéndose de que su bella
servidora le estaba traicionando y decidió también volver para poner fin a
la desconfianza que le martirizaba. |
| Ko'ẽtĩ rupi oñemboja
hekohápe. Oho oike samu'ũ guasu kuápe iñirũ nguéra ndive, ku
ombo'i haĝuáicha mokõivévape sapy'a rei ojuhu vaíramo oñondive. |
Al amanecer, llegó al poblado y con los soldados que le
acompañaron en el retorno, penetró sin aviso alguno a la morada en el
tronco del poderoso árbol ya convencido que sorprendería infraganti a
Overá con Eirihi y decidido, en este caso, a ultimar a ambos a la vez. |
| Tuicha oñemondýi ndojuhúire
avavépe. Ohechámante pe yvate iñakã ári
peteĩ mba'e apu'a hũ nungáva, osaingóvaicha hína upépe. |
Grande fue el susto que se llevó al no encontrarle a nadie
en la morada. Pudo ver, sin embargo, algo negruzco, que colgaba de la pared
del blando árbol palo borracho. |
| Omaña porã
hese ha ohecha otyky chugui peteĩ ysy joguaha hesakã
sa'yjúva. Omona ikuãre michĩmi ha
omoinge ijurúpe. Ojuhúvo he'ẽterei, he'i iñirũ nguérape: |
Observó atentamente el objeto y de pronto vio que de él
goteaba un líquido ambarino, semejante a una resina transparente y lúcida.
Recogió con el dedo una gota de la sustancia extraña y la paladeó. Al
encontrarla muy dulce, exclamó sorprendido: |
| – Kóva ningo Eihiriete voi!. |
– ¡Pero ésta es la misma Eihirí!. |
| Upéro ĝuarã
osẽ pe mba'e apu'águi peteĩ kavano'õ ñarõ oko'íva hese
pytu'u'ỹre. Iñirũ nguéra oñanimba upégui. Tavere opyta
ha'eño, ho'a upépe ha ipy'amano. |
En este momento, un enjambre oscuro acometió contra él y
sus soldados; éstos abandonaron el lugar. Taveré se resistió un rato y
luego cayó desvanecido. |
| Ku iképerõ guáicha, ohendu he'íva
chupe Tupã oity hague iñe'ẽngai Overa
ha Eihiri ári hembiapo vaikuére, ha ojapo hague chuguikuéra káva, oiko
haĝua tapiaite ojapo pe eíra he'ẽtéva, eiraite... eirete,
omohe'ẽva opamba'e. |
Como si fuera en sueño, escuchó una voz que le decía que
el Todopoderoso había echado su maldición sobre Overá y Eihirí por la
inconducta que protagonizaron y los transformó en abeja, para que por
siempre fabricaran esa sustancia tan dulce que llamamos "eireté". |
| Ha ome'ẽvo chupekuéra pokatu
ojapo haĝua eíra he'ẽtéva, ome'ẽ avei chupekuéra popía
ñande jopi rasyetéva oipysyrõ haĝua maymávagui haity ha ta'yra'i
kuéra. |
Les dio también el poder de utilizar sus dolorosos aguijones para defender
con ellos sus panales y sus abejitas. |